K problému UKRAJINCI, ČI RUSÍNI?

Hneď na začiatku však musím povedať, že nie  som historik, lingvista ani etnograf,  aby som svoje postoje vedel podoprieť vedeckými argumentmi. Mám však - myslím si - dosť praktických skúseností a poznatkov, po  vnútornou prehodnotení ktorých dochádzam k vlastným  záverom.                                                                             

Chápem nadšencov, ktorí na prelome epoch, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zacítili vhodnú dobu na vytvo­renie  nového  národa. Zrejme ich zlákala predstava výlučnosti etnika, ktorá nemusí byť len súčasťou veľkého národa. Historicky brané,  tak nejako sa pred poldruha a viac storočiami utvárali európske národy. Aj malé, ako napr. Slováci. Takáto snaha stmeľovala ľudí rovnakej etnicity, dvíhalo ich sebavedomie, nepochybne vytváralo citové väzby k etniku.

Je  tu však  jeden zásadný problém. Vtedy to bol  v Európe  všeobecný  proces.  Etnika  si v  "nadetnických"  štátnych útvaroch  (zväčša monarchiách) uvedomovali  svoju identitu a hľadali  svoje miesto vo svete; ohraničovali  sa  aspoň v hrubých rysoch hranice  etnika,   kodifikoval  sa spoločný  jazyk - neraz   zhodou na výbere  jedného z   existujúcich nárečí  -  a takto sa vytyčoval politický cieľ  - vytvorenie   národnej   vlasti. Je  dôležité   uvedomiť si, že  tento proces prebiehal v podmienkach etnickej  mnohofarebnosti  štátov  (monarchií).  Na začiatku 21. storočia sú národy už dávno konštituované, a ak dochádza k nejakému  štiepeniu, vždy sa to deje  za  existencie  národa s  jasnými územnými  podobami (rozpad ZSSR,   rozdelenie Česko-slovenska, a  svojím  spôsobom -  aj  keď  nešťastným a nelogickým aj  vznik Kosova - ktoré ešte môže doniesť problémy aj   "spoluautorským"   USA a  niektorým  ich  spojencom.)

Národné štáty sú realitou. Len málokedy majú  „čistú“  podobu,   v mnohých prípadoch existujú  etnické  presahy medzi  susediacimi   štátmi, ale priebehom desaťročí  sa Európa naučila riešiť túto  otázku  štandardizáciou podmienok pre  týchto  občanov, kto­rí majú  zabezpečený  svoj   národnostný život.   Dá sa povedať,   že pre tento problém je  už  celkom slušne vybudovaný systém  „medzi­národného  dáždnika“.

Vytváranie nového národa v 21. storočí,   keď proces tvorby národov a národných štátov v Európe  sa dávno  skončil,   pokladám  za anachronizmus  s  biednymi   šancami  na úspech   (ak  predpokladá­me,  že konečným cieľom tohto procesu je  vytvorenie národného  štátu  - lebo  veď  inak  všetka tá snaha  nemá  zmysel...)

Štáty si už medzinárodnými zmluvami zabezpečili územnú celistvosť, a nebudú mať najmenšiu chuť ukrajovať zo svojho teritória definovaného aj uceleným systémom obrany, infraštruktúry, ekonomickej zviazanosti a pod.

A teraz si do týchto úvah vsaďme konkrétnu otázku vzniku rusínskeho národa. Na prvom mieste sa pýtam, či konštituo­vanie rusínskeho jazyka už má platnosť na celom teritóriu údajnej rusínskej krajiny, rozprestierajúcej sa na územiach troch štátov: Ukrajinskej republiky, Poľskej republiky a Slo­venskej republiky? Ináč povedané - prijali ho za svoj Lemkovia, Zakarpatci i naši občania?

Druhá otázka znie: sú predpoklady (to by mohli posúdiť asi prognostici), že tieto tri štáty budú blahosklonné k sna­hám o vytvorenie spoločného územia "ukrojeného" z nich? Ak by aj niektorý z  nich bol ochotný udeliť takému "svojmu" dielu isté podoby povedzme autonómie, neznamenalo by to v ostáva­júcich dvoch reálne zhoršenie podmienok pre  ich rozvoj? Ak nie­komu ide naozaj o blaho svojho ľudu, musí uvažovať i v týchto dimenziách...

Prečítal som o rusínsko-ukrajinskej problematike už cel­kom slušnú kôpku popísaného  papiera - boli tam seriózne, ar­gumentačne solídne podložené štúdie, ale i naivné propagandistické dielka. A našiel som v tej mozaike aj delenie obyva­teľov spomínaného územia na národnosť podľa náboženskej príslušnosti. Priamo povedané - pravoslávny je Ukrajinec, gréckokatolík je Rusín.  Nech mi autori odpustia, ale to je totálna hlúposť. Netreba byť profesionálnym historikom, aby človek poznal, že všetky tie náboženské príslušnosti sú výsostne otázkou politickou. Rozkol východnej  a západnej cirkvi na za­čiatku nebol  vieroučný, ale mocenský. Vieroučný problém sa ob­javil  až  po dlhej dobe (filioque). Gréckokatolícka  cirkev vznik­la  pod  tlakom svetskej  moci,   ktorá  chcela mať vo  svojom cisárstve "poriadok" a mať  do činenia len s  jedným predstaviteľom cirkvi. Výsledkom boli "únie"... No a  "protiúder" z  roku 1950 v  podobe  Prešovského  soboru manifestujúceho návrat do  lona... - to  je eklatantný  prípad   rozhodnutia   štátu  zjednodušiť  si  ži­vot  a  orientovať  aj   cez náboženstvo na východ.

A teraz  dochádzam k sumáru všetkých mojich úvah:

Naozaj sa nájde  triezvo a perspektívne mysliaci  politik  (lebo koniec koncov je to všetko výsostne politická otázka), ktorý sa  pustí  do  zápasu a národnú (v konečnom dôsledku  štátnu)  exis­tenciu s troma  štátmi?  Vari   sa naozaj   spoliehajú na pomoc  USA (odkiaľ  t. č.   prichádza najviac  podpory -  lenže individuálnej, prinajlepšom skupinovej, ale  som presvedčený,  že  jedna popále­nina z Kosova vládnucim kruhom USA postačí...)

Ale to  všetko  platí  len v prípade, že  akceptujeme  existen­ciu rusínskeho národa. Z doteraz mnou prečítaného práve toto pokladám za -  jemne povedané  -  sporné. Viem, nie  som kompetentný toto rozsúdiť. Ale  jedno viem s  istotou: štatút   ukrajinskej   národnostnej   menšiny, ktorý dáva reálne šan­ce na duchovnú i materiálnu pomoc pre rozvoj kultúry,   vzdelania a tradícií  z môjho hľadiska  je v súčasnosti najlepšou cestou pre  ľud pod  Poloninami.  A som presvedčený,  že si to tento  stá­ročiami ponižovaný ľud  zaslúži väčšmi,   než tú žabo-myšiu vojnu, ktorej   sme  dnes  svedkami. Z nej   jednoduchému človekovi  plynie len ďalšia neistota,  zneucťovanie   a (ešte rýchlejšie) asimilácia,  o ktorej   som pred   štyridsiatimi  troma  rokmi  písal.

Ivan    FECKO

Газета «Нове життя», № 43-44/2011.

Іван Фецько – видатний словацький журналіст, Братислава

Теги: rusin

5 Коментувати

Ділитись

На головну

Додати в закладки

Версія для друку

Переслати