RUSI A UKRAJINCI

 

Kto má rád nášho veľkého Gemerčana z Kobeliarova Pavla Jozefa Šafárika (a ktože by ho nemal rád?), nech si prečíta, ba priam preštuduje druhý zväzok jeho Slovanských starožitností na s. 56 - 160 s názvom O Slovanoch ruských. Tam sa dozvie, na ktorých územiach východnej Európy žili východní Slovania v 6. - 7. storočí po Kr. a ako im strpčovali život Avari, Chazari (časť z nich prišla v 10. storočí spolu s Maďarmi na stredný Dunaj) a iné výbojné orientálne kmene, ako zneužívali slovanské ženy (podobne ako Avari v našich končinách). Od 8. storočia sa začali valiť zo severu Variagovia, severogermánsky kmeňový zväz. V nordičtine mali meno Varinger, čo bolo odvodené od slova vár vo význame vernosť, družnosť. Variagovia boli pôvodne združení, spojení, sprisahaní, zviazaní. Od východných Slovanov sa dostali až do Byzancie, kde ich ako dobrých bojovníkov využívali na ochranu byzantských vladárov. Preto v byzantskej gréčtine baraggos, foneticky varangos a podľa toho aj stredolatinské varangus označo­valo osobnú.stráž, žoldniersku ochranu byzantského cisára. Ale u východných Slovanov variag nemal pozitívnu konotáciu, ale nega­tívnu, označoval lumpa, vagabunda. Iba u časti starých Ukrajincov variag označoval hrdinu, obrovitého chlapa. Množné číslo od variag malo podobu variazi podobne ako vrag: vrazi. Najnovšie maďarský jazykovedec László Hadrovics z podoby variazi vykladá pôvod ma­ďarského slova óriás, ktoré bolo doteraz bez etymológie. Maďarské óríás označuje obra. Podobne ako u nás z etnického mena Avar, Avari, vzniklo slovo obor, v maďarčine z etnického mena Variag : Varia­zi vzniklo óriás vo význame obor. Je zaujímavé, že Maďari preberali cudzie mená podľa podoby množného čísla. Slovanské Vlach (z toho je maďarské priezvisko Oláh) v podobe množného čísla Vlasi prebra­li Maďari ako Olas, v ich grafike Olasz, čo dnes znamená Talian. Aj Poliaci nazývajú Talianov Wlochi. Lebo Vlasi, Valasi vraj pôvodne odišli z Talianska na Balkán medzi Slovanov a Rumunov a odtiaľ ne­skôr ako pastieri putovali cez východné Maďarsko a Podkarpatskú Rus k nám na Slovensko. Valaskou kolonizáciou sa dostali k nám slová južnoslovanské (napr. žinčica), rumunské (napr. bryndza z talianskeho prensa, čo znamenalo stlačené, vytlačené mlieko; Prensa latina je latinská tlač; v maďarčine sajt je syr, sajtó je tlač). O preberaní slovanského Vlach : Vlasi do maďarčiny ako Olasz a staroruského Variag : Variazi píše Hadrovics veľmi presvedčivo v publikácii Szavak és szólások na s. 67 - 70. Predtým maďarské slovo óriás nemalo etymologický výklad. Tu treba poznamenať, že naše slo­vo obor vzniklo z etnonyma Avar, nie naopak, ako pomýlene píše pre­šovský bazilián G. A. Timkovič v Krásnobrodskom zborníku II/l, 1997, na s. 118: „Slovo Avar je variantou praslovanského výrazu Obor." Bratia Timkovičovci píšu etymológie, ktoré vôbec nerešpektujú doterajšie jazykovedné poznatky. V tom istom čísle vykladajú slovo kríž zo slo­vanského kruh, krúžiť, hoci je už dávno známe, že pochádza z latinského crux - crucem.

 

Už Šafárik vedel, že väčšina starých východoslovanských kmeňov (Sloväni na okolí Novgorodu, východoslovanskí Chorváti aj Srbi, Kri­viči, Dregoviči, Radimíči, Viatiči, Bužanía, Volyňania, Drevania, Poľania, Severania, Uliči, Tiverci a i.) mali slovanské mená. Značnú po­zornosť venuje Dulebom.

 

Kým názvy jednotlivých kmeňov u východných Slovanov boli pôvo­dom slovanské, domáce, označenie Rus bolo neslovanské. Šafárik dával na jednu genetickú rovinu Variagov aj Rusov. Jedni aj druhí prišli zo severu, boli to Normani, Škandinávci, ktorí od 8. storočia postupne okupovali územie východných Slovanov. Dokazujú to aj mená prvých vladárov Oleg, Igor, Oľga. Oleg má pôvod v staronordickom Helgi, čo je geneticky zhodné s nemeckým heilig vo význame svätý. Staronordické Helgi dodnes žije v islandčine, ktorá si pre svoju ze­mepisnú izolovanosť zachovala najstarší germánsky jazykový stav. Čosi podobné ako naša staroslovienčina. Meno Oľga, v starej ruštine Olьga, má taktiež pôvod v staronordickom Helga čiže svätá. O tom, že sú to veľmi staré prevzatia, svedčí zmena (H)elg- na Olg- podobne ako v staroruskom elenь na olenь, ezero na ozero, edin na odin ap. Aj meno Igor, ktoré malo v starej ruštine adaptovanú podobu Igorь, ale aj neadaptovanú Inьgvarь, čo je zo severogermánskeho Ingvarr v pôvodnom význame Boh ochraňuje (porovnaj nemecké wahren, t. j. obraňovať, ochraňovať).

 

V starej ruštine Rusь neoznačovalo Rusa, ale Rusko. Na Rusi znači­lo na Rusku, v Rusku. Meno jednotlivého Rusa malo adjektívnu po­dobu russkij. Podoba Rusь vo význame Rusko je častá v Nestorovej kronike, z ktorej o staroruských dejinách bohato čerpal aj Šafárik. Nielen meno Variag, ale aj meno Rus prešlo do stredovekej byzant­skej gréčtiny, v ktorej Rós označovalo germánskych severanov, Normanov. Arabi menom Rus označovali Normanov v Španielsku a vo Francúzsku. Stredoveké grécke adjektívum rossisti malo význam škandinávsky. Takto ho používal Konštantín Porphyrogenetos v známom diele De administrando imperio. V Nestorovej kronike sa píše o ruských posloch (Otь roda rusьka po posьli), ktorí mali nor­dické, škandinávske mená. Vo fínčine Ruotsi sú Švédi, Ruotsalainen je Švéd. Podobne v estónčine Roots sú Švédi. V spise Liudprand Anta-podosis I, s. 1, je veta: Rusios, quos alio nomine Nordmannos appelamus čiže Rusov, ktorých iným menom nazývame Normani. Meno Rus sa geneticky spája so staronordickým Rothsmenn, čo znamená ves­lár, námorník. Čiže meno Rus geneticky súvisí s nemeckým Rude, t. j. veslo, Ruderer čiže veslár, rudern, t. j. veslovať. O Variagoch aj severských Rusoch, ktorí okupovali východných Slovanov, je známe, že prišli od severského, Baltského mora. Boli to veslári, námorníci.

 

O tom, že od dobyvateľov preberú meno podrobení, je v dejinách dosť dokladov. Od Frankov prevzali meno Germáni vo Východofranskej ríši, ktorí strpčovali život veľkomoravským panovníkom. Bulha­ri majú meno podľa turkotatárskeho etnika, ktoré prišlo k Dunaju z územia strednej Volgy. Meno nedostali podľa rieky Volga, ako mys­lel ešte náš Ján Hollý, preto ich nazýval Volgári, ale zo starotureckého slova bulgar vo význame miešanec, od slovesa bulgamak čiže miešať. Derivát Bulgar ako Avar, Chazar, Tatár a i. boli altajské etni­ká. Pôvodná motivácia „miešanec" je pre slovanských Bulharov cel­kom výstižná, lebo sa sformovali syntézou pôvodných Turkotatárov (Asparuchova ríša) so Slovanmi na dolnom Dunaji. Ešte o Rastislavo­vom a Svätoplukovom súčasníkovi u Bulharov Borisovi nie je celkom isté, či je to meno pôvodom turkotatárske alebo slovanské. Ak bolo pôvodom turkotatárske, resp. altajské, súvisí s mongolským slovom bogori vo význame malý (pôvodná podoba Borisa bola Bogoris), ak je už slovanská, ide o skrátenú podobu z Borislav, podobne ako meno Borim je skrátené Borimir. Od pôvodných altajských, resp. turkotatárskych Bulharov prešlo do slovanskej bulharčiny viac slov, čo sa prejavilo aj v staroslovienskych pamiatkach prepisovaných v 10.-11. storočí na území Bulharska a Macedónska. Takého pôvodu je napr. staroslovienske bisьrь čiže biser vo význame perla. Staroslovienčina ho má v známej vete Nehádžte perly sviniam. Tieto slová v staroslovienčine a v bulharčine sa nazývajú protobulharizmy. Najnovšie ma mla­dý bulharský slovakista Veličko Panajotov  informoval, že v Bulharsku sú aj teraz pokusy vykladať slovo krčah, staroslovienske krьčagь ako protobulharské. Nie je to dobový pokus. Krčah má domáci slo­vanský pôvod, o čom svedčí aj skutočnosť, že žije vo všetkých slovan­ských jazykoch. Ako domáce slovanské ho mám vysvetlené v rukopise z 15. októbra 1979 (kartotečný lístok) a ako domáce slovanské ho vykladá aj O. N. Trubačov v 13. zväzku svojho diela Etimologičeskij slovar slavianskych jazykov z roku 1987 na s. 207 - 208, kde píše, že „...kažetsja somniteľnoj ťurskaja etimologija". Odvodzuje ho tak ako ja od slova krk, lebo krčah má podlhovasté hrdlo. Treba azda pozna­menať, že maďarské korsó vo význame krčah je zo slovenčiny, o čom nepochybuje ani maďarský historicko-etymologický slovník. Krčah súvisí nielen s krkom, ale aj s krčmou. Staroruská podoba Rusь vo význame Rusko má rovnakú morfematickú stavbu ako staroruské Čudь, ktorým starí Rusi označovali fínske etnikum v oblasti Pskova, Novgorodu a Olonecka. Na okolí Novgorodu bývali aj východosloven­skí Sloväni, ktorí nazvali fínskych cudzincov týmto pomenovaním, lebo to súvisí s ruským čužoj vo význame cudzí z praslovanského ťuď-. Kým novgorodských Slovanov, Slovienov nazvali prisťahovaní Fíni cudzích, cudzincov, pre západných Slovanov, Slovienov to boli susední Germáni, ktorých označili ako cudzích, nemých, nezrozumi­teľne hovoriacich.

 

Od mena Rusь bolo u starých východných Slovanov odvodené Rusinь. Takto nazývali Ukrajincov v Galícii. Odvodenie Rusin je podob­né ako Srbin, Slovänin. Tu treba poznamenať, že prikarpatská oblasť Galícia nemá meno od keltsko-románskych Galov, ako sa často chybne tvrdí. U východných Slovanov je viac osád s menom Galič, Halič v základnej podobe alebo v odvodeninách. Galič nie je iba v Galícii, v Haliči, ale aj mesto na Dnestri a mesto v oblasti Kostromy. Galičany je dedina pri poľskom Lubline, ale aj na Volyni. Haličev je pri Charkove aj v oblasti Viatky. Galičino je pri Novgorode, pri Pskove aj pri Smolensku. Prirodzene, že sem patrí aj Halič pri Lučenci. Hlásková zhoda s Galíciou na Pyrenejskom polostrove je čisto náhodná. Slovanské mená Galič, Halič majú základ gal vo význame čierny. V staršej chorvátčine gao, resp. gal značilo čierny, ako substantívum gal je čierny kvet, gala je čierny vták, bulharské gal označuje vranu, po­dobne aj v macedónčine je gal vrana. Odvodenina galič je v chorvátčine vrana, ale aj vraný kôň. Ruské galka je čierny pes, v starej ruštine galьka bola vrana. Otázku, či mená osád Galič, Halič pôvodne označovali čiernu zem (Čierna nad Tisou), alebo mali takú motiváciu ako náš východoslovenský Vranov, nemožno jednoznačne zodpovedať. Ako je z histórie známe, staroruské meno Rus označovalo pôvodne úze­mie všetkých východných Slovanov. Svedčí o tom aj názov centra pr­vého východoslovanského štátu Kyjevská Rus. Diferenciácia na Rusov, Bielorusov a Ukrajincov vznikla až neskôr vplyvom odlišného politického a štátneho zaradenia. Do roku 1918 sa menom Ukrajina označovala iba východná časť dnešnej Ukrajiny. Nepatrila do nej Ha­lič, Galícia. V starej ruštine Ukraina označovala hraničnú oblasť, hra­ničné územie. Menom Ukraina Galičskaja sa v 12. storočí označovalo kniežatstvo na Volyni v opozícii k Poľsku. Ukraina bol aj názov juho­západnej hraničnej oblasti Moskovského štátu. Ukraina za Okoju bolo hraničné územie okolo Pskova. Ukraina Terskaja je južná oblasť na polostrove Kola. Tam ukraj značí naokraji, na pobreží.

 

Ukrajina mala aj meno Malorossija, staršie Malaja Rossija. Bol to preklad byzantského stredogréckeho názvu Mikra Rossija (od 13. storočia), ktorý sa používal v kancelárii konštantínopolského patriarchu na rozlíšenie od Megalé Rossija, čím sa označovalo Moskovské Rusko. To sa kalkovalo aj do latinčiny ako Russia Minor. Podobne sa aj byzantské (grécke) pomenovanie Megalé Rossia v 16. - 17. storočí prekladalo ako Velikaja Rossija. Ukrajina, Malorusko pripadlo pod poľsko-litovský štát, kým Veľkorusko bolo samostatné.

 

Stredoveké latinské pomenovanie Ukrajiny, resp. Ukrajincov Ruteni „incolae Russiae", podobne ako novonemecké Rutene vzniklo mylnou učeneckou napojenosťou na meno Ruteni v Galii, lebo aj Galič sa mylne spájala s Galiou, Galíciou na Pyrenejskom polostrove.

 

Treba ešte vedieť, že Maďari ukrajinskú Halič, Galič prevzali v latinizovanej podobe Galícia, ale aj v pomaďarčenej podobe Gácsország, Gács, ba aj v slovensko-ukrajinskej fonetickej podobe Halics. Našu Halič pri Lučenci preberali asi v 12. storočí, lebo ju zapísa­li ako Galch, čo je Galč. Našu Prahu pri Lučenci Maďari nazývajú Gácsprága. Nazvali ju tak preto, že Praha pri Lučenci patrila pod Haličské panstvo. Aj tento názov preberali Maďari v 13. storočí, lebo staršie záznamy majú podobu Prága. Prirodzene, že naša novohrad­ská Praha nevznikla prenesením mena Praha z Česka. Je to staré slovanské meno. Praga je známa časť Varšavy. Na Ukrajine je Praha Nova pri rieke Beska, v oblasti Volyne sú dve osady s menom Pražev, pri Pskove je Pražnevskoje. Pretože základ Prag- je u západných aj východných Slovanov, nemôže ísť o odvodeninu od praslovanské­ho základu porg-, ktorá je po 8. storočí v našom prag, prah, v poľskom prog a vo východoslovanskom porog. Je to odvodenina od praslovan­ského prag- : praž- vo význame páliť, sušiť. Takto sa pomenovali osady, ktoré vznikli na miestach po vypálenom poraste, resp. na vy­sušených miestach. Pravda, Prahu na Vltave možno vykladať aj z praslovanského základu porg-, po metatéze prag-. V tom prípade má rovnaký pôvod ako východoslovanské zemepisné mená so základom Porog, lebo praslovanské porg- sa v 8. storočí u východných Slo­vanov metatézou zmenilo na porog-, podobne ako praslovanské bor­da u nás na brada, u východných Slovanov boroda. U východných Slovanov je veľké množstvo miestnych mien Porog, Poroga, Porogi, Porožek ap. V tom prípade Praha na Vltave bola pomenovaná podľa prahov v starom význame orúbaný kmeň stromu (to boli pôvodne prahy pri vchode do domu). Z takýchto kmeňov boli asi zátarasy na Vltave, resp. ohrady na brehu Vltavy. Iba Pán Boh vie, ako to naozaj mysleli a robili starí Česi pri zakladaní Prahy?!